Docent Solík priniesol z Japonska nové pohľady na komunikáciu aj vysokoškolskú výučbu

Pedagogická mobilita nie je iba príležitosťou vycestovať do zahraničia. Je aj skúškou toho, či dokážeme svoje vedomosti a pedagogické návyky uplatniť v prostredí, v ktorom neplatia všetky naše zaužívané pravidlá. Práve túto skúsenosť si z Japonska odniesol docent Martin Solík z FMK UCM.

Začiatkom júla navštívil Ryukoku University v Kjóte, kde študuje približne 20-tisíc študentiek a študentov. Počas pobytu v rámci programu Erasmus+ pôsobil na fakulte medzinárodných vzťahov a realizoval päť prednášok pre veľké skupiny študentiek a študentov. Mal tak možnosť priamo sa zapojiť do prebiehajúceho semestra.

Témy jeho prednášok sa pohybovali od mediálnych obrazov migrácie a sociálneho uznania až po popkultúrne ikony digitálneho veku. Pri ich príprave pritom nehľadal spôsob, ako do Japonska preniesť európsky pohľad, ale ako vytvoriť priestor na porovnanie odlišných kultúrnych perspektív.

Skúsenosť z japonského akademického prostredia mu priniesla nielen profesijnú výzvu, ale aj príležitosť pozrieť sa s odstupom na vlastný spôsob výučby, komunikácie a práce so študentmi. V rozhovore pre FMK približuje, čo ho v Kjóte prekvapilo, ako sa líši akademická komunikácia v Japonsku a čo si z mobility plánuje preniesť späť do výučby na fakulte.

Aké aktivity alebo výučbu ste počas pobytu realizovali a ako prebiehala spolupráca s miestnymi kolegyňami a kolegami?

Počas pobytu som na fakulte realizoval päť prednášok, ktoré sa sústreďovali na dve hlavné tematické línie. Prvá na mediálne obrazy migrácie, sociálne uznanie a spôsobom, akými médiá ovplyvňujú naše vnímanie migrantov a ďalších spoločenských skupín. Druhá sa zameriavala na popkultúrne ikony ako mediálne fenomény digitálneho veku (pričom jedným z ústredných príkladov bol David Bowie) a otázky identity, autenticity a premenlivosti mediálneho obrazu umelca.

Pri príprave prednášok som sa usiloval obe témy citlivo zasadiť do japonského kultúrneho a spoločenského prostredia. Pri téme migrácie som nechcel študentkám a študentom predkladať európsku skúsenosť ako univerzálne platný model.

Snažil som sa skôr vytvoriť priestor na porovnanie rozdielnych perspektív a na spoločné premýšľanie o tom, ako médiá v rôznych kultúrnych kontextoch formujú postoje k migrácii, inakosti, identite a k sociálnemu uznaniu. Do japonského akademického prostredia som vstupoval s veľkou úctou k jeho vlastnej spoločenskej skúsenosti a bez ambície vnucovať mu naše európske videnie týchto otázok.

Podobne som sa usiloval priblížiť japonskému publiku aj tému popkultúrnych ikon. V prípade Davida Bowieho som poukázal na jeho inšpiráciu japonskou estetikou a divadlom kabuki, ako aj na jeho umelecké stretnutie s Ryuichim Sakamotom vo filme Merry Christmas, Mr. Lawrence.

Sakamoto bol jedným z najvýznamnejších japonských skladateľov. Pre japonské študentky a študentov preto predstavoval mimoriadne známy a kultúrne blízky referenčný bod, ktorý umožnil prirodzene prepojiť Bowieho tvorbu s japonským umeleckým kontextom.

Aký bol záujem o tieto prednášky?

Veľmi príjemne ma prekvapil záujem študentiek a študentov aj ich vysoká účasť. Všetky prednášky sa uskutočňovali pred veľkými skupinami, spravidla s viac ako 100 ľuďmi, pričom na prednáške o popkultúrnych ikonách sa zúčastnilo približne 300 poslucháčok a poslucháčov.

Súčasťou programu bolo aj pracovné stretnutie s vedením Faculty of International Studies vrátane dekana, prodekanov a ďalších zástupkýň a zástupcov. Spolupráca s miestnymi kolegyňami a kolegami prebiehala na mimoriadne profesionálnej úrovni. Už približne tri mesiace pred mobilitou som mal k dispozícii presný harmonogram prednášok a pracovných stretnutí, ktorý sa počas pobytu dodržiaval veľmi dôsledne.

Oceňoval som organizačnú precíznosť, efektívnosť a spoľahlivosť, ale zároveň aj veľkú ústretovosť a osobný prístup miestnych kolegov. Práve spojenie systematickosti, profesionality a ľudskosti považujem za jednu z najvýraznejších čŕt tejto spolupráce.

V čom bola táto skúsenosť z profesijného hľadiska najväčšou výzvou?

Jednou z najväčších profesijných výziev bolo prispôsobiť spôsob výučby odlišnému akademickému a komunikačnému prostrediu. Japonské študentky a študenti sa počas prednášky spravidla nezapájajú priebežne tak, ako sme na to zvyknutí u nás. Prednášajúceho veľmi sústredene počúvajú a otázky či podnety formulujú až po skončení uceleného výkladu.

V mojom prípade nasledovala diskusia približne po sedemdesiatich minútach prednášky. Nešlo teda o nezáujem alebo pasivitu, ale o odlišnú kultúru akademickej komunikácie, založenú na pozornosti, rešpekte a premyslenej reakcii.

Preto som musel pripraviť prednášky tak, aby tvorili súvislý a zrozumiteľný myšlienkový celok aj bez priebežnej interakcie so študentkami a študentmi. Pri výučbe na FMK môžem podľa okamžitých reakcií publika meniť tempo, niektoré myšlienky rozvinúť, prípadne úplne odbehnúť od témy.

V japonskom prostredí som sa musel viac spoliehať na precíznu prípravu, vnútornú štruktúru prednášky a schopnosť udržať pozornosť veľkého publika počas dlhšieho neprerušovaného výkladu. Zároveň som sa učil nevnímať ticho ako absenciu spätnej väzby, ale ako inú formu sústredeného prijímania obsahu.

Ako ste sa na tento spôsob prednášania pripravovali?

Na túto odlišnosť som sa usiloval pripraviť už pred cestou, pretože som nechcel do japonského akademického prostredia automaticky prenášať naše vlastné očakávania a pedagogické návyky. Nebola to moja prvá návšteva Japonska. Krajinu som navštívil už rok predtým súkromne a po návrate som cítil silnú túžbu vrátiť sa do nej aj profesijne.

Už počas prvej cesty ma oslovili hodnoty, na ktorých je tamojšia spoločnosť založená: disciplína, zdvorilosť, rešpekt voči druhým, dôslednosť a vedomie, že pravidlá majú svoj význam. Japonsko mi v istom zmysle poskytlo jazyk pre hodnoty, ktoré som v sebe cítil už predtým, no nevedel som ich vždy presne pomenovať. O to väčšou a podnetnejšou skúsenosťou bolo vstúpiť do tohto prostredia už nie ako návštevník, ale ako vysokoškolský pedagóg.

Čím vás zaujalo japonské akademické prostredie v porovnaní s tým naším?

Najmä odlišným postavením bakalárskeho štúdia. Na Faculty of International Studies mi vysvetlili, že veľká väčšina absolventov odchádza po jeho ukončení priamo do pracovnej praxe a na magisterskom stupni pokračuje iba malá časť študentiek a študentov. Bakalársky titul sa tam teda nevníma ako neúplné vzdelanie, ale ako plnohodnotná príprava na profesionálne uplatnenie.

Veľmi na mňa zapôsobilo aj technické vybavenie univerzity a jeho prirodzené využívanie vo výučbe. Pri každej prednáške mi bol pridelený miestny pedagóg, ktorý daný predmet štandardne vyučuje a ktorý ma do svojej výučby pozval ako hosťujúceho prednášajúceho. Predstavil ma študentkám a študentom, uviedol tému a počas celého stretnutia bol pre mňa spoľahlivým akademickým partnerom. Zároveň mi ponechal plný priestor na samostatné vedenie prednášky a po jej skončení sa zapojil do odbornej diskusie.

Zaujímavosťou je, že akademický rok v Japonsku má odlišnú organizáciu než na Slovensku, začína sa v apríli a letný semester prebieha aj počas júla. Vďaka tomu som mal možnosť pracovať so študentmi priamo v rámci semestra.

Vnímali ste počas pobytu nejaké trendy alebo inovácie v oblasti mediálnej komunikácie, ktoré by mohli byť inšpiratívne aj pre FMK UCM?

Keďže som pôsobil na Faculty of International Studies a môj pobyt trval jeden týždeň, nechcel by som hovoriť o všeobecných trendoch japonskej mediálnej komunikácie bez toho, aby som ich mal možnosť dôkladnejšie skúmať. Všimol som si však niekoľko konkrétnych postupov, ktoré ma zaujali a ktoré pre mňa predstavovali podnetnú profesijnú skúsenosť.

Viacerí pedagógovia si odo mňa vyžiadali prezentácie vopred, aby ich mohli sprístupniť študentkám a študentom ešte pred prednáškou. Počas výučby sa prezentácia nezobrazovala iba na hlavnom projekčnom plátne, ale súčasne aj na ďalších veľkých obrazovkách v miestnosti a poslucháčky a poslucháči ju mali k dispozícii vo svojich notebookoch.

O rozsahu tohto technického riešenia som sa paradoxne dozvedel až z fotografií, ktoré mi po prednáškach poslali. Veľmi ma oslovilo, že technológia nebola samoúčelnou atrakciou, ale nenápadne zlepšovala prístup študentiek a študentov k obsahu a umožňovala im pozornejšie sledovať výklad.

Inšpiratívna bola aj celková komunikácia identity univerzity. Ryukoku University pracuje okrem iného s mottom „Less Me More We“, ktorým vyjadruje posun od sveta sústredeného iba na jednotlivca k premýšľaniu o spoločnom „my“.

Toto posolstvo som nevnímal iba ako marketingový slogan, ale ako hodnotu, ktorá sa premietala do spôsobu spolupráce, komunikácie aj vzťahu k spoločnosti. Práve súlad medzi deklarovanými hodnotami a každodenným fungovaním univerzity vo mne zanechal silný dojem.

Priniesol vám pobyt nové podnety alebo inšpirácie, ktoré plánujete využiť vo výučbe na FMK?

Pobyt ma predovšetkým utvrdil v tom, že vysokoškolská výučba by nemala byť iba odovzdávaním poznatkov, ale aj priestorom na stretávanie rozličných kultúrnych perspektív. Pri prednáškach v Japonsku som si ešte výraznejšie uvedomil, aké dôležité je nevnímať európsku skúsenosť ako univerzálny model, ale uvádzať ju do dialógu s inými spoločenskými a kultúrnymi kontextmi.

Konkrétnou inšpiráciou pre mňa bolo aj prepájanie globálnych mediálnych javov s miestnymi súvislosťami. Pobyt mi opätovne pripomenul, že (mediálna) kultúra nevzniká izolovane, ale prostredníctvom vzájomného ovplyvňovania tradícií, identít a umeleckých prostredí. Nemám ambíciu mechanicky prenášať japonský model do nášho prostredia, pretože každá akademická kultúra má svoju vlastnú dynamiku.

Aký moment alebo zážitok z Japonska vám najviac utkvel v pamäti?

Asi pocit, že sa mi splnil sen a vrátil som sa do Japonska nie ako turista, ale profesijne. Bola to tichá radosť z toho, že predstava, ktorá vznikla počas predchádzajúcej cesty, dostala konkrétnu podobu.

Tento pocit ešte umocnili spontánne rozhovory s miestnymi ľuďmi, pri ktorých som si uvedomil, ako prirodzene sa môžu stretnúť ľudia z rozdielnych kultúr prostredníctvom hudby, umenia a obyčajnej ľudskej zvedavosti. Zároveň som cítil, že môj vzťah k Japonsku sa týmto pobytom skrátka nekončí.

Ako vnímate význam zahraničných mobilít pre pedagogičky, pedagógov, študentky a študentov našej fakulty?

Ako skúsenosti, pri ktorých si človek overí, či dokáže svoje vedomosti, pedagogické návyky a spôsob komunikácie uplatniť aj mimo prostredia, ktoré dobre pozná. V inom akademickom a kultúrnom kontexte už nestačí iba zopakovať to, čo funguje doma. Je potrebné pozornejšie počúvať, prispôsobiť sa a zároveň zostať odborne presvedčivý. Práve v tom vidím ich najväčší význam.

Často sa zaoberám myšlienkou, že ak sa pri tom, čo robíme, cítime úplne bezpečne, možno sme sa ešte nevzdialili dostatočne ďaleko od brehu. Až tam, kde už nedočiahneme nohami na dno, môže vzniknúť niečo skutočne nové. Pre mňa bolo Japonsko doteraz najväčšou profesijnou výzvou a zároveň výnimočnou mobilitou.

Práve vedomie, že vstupujem do mimoriadne precízneho prostredia s vysokými nárokmi, bolo jedným z dôvodov, prečo som túto mobilitu chcel absolvovať. Zo žiadnej predchádzajúcej mobility som si neodniesol taký silný profesijný a osobný zážitok.

Pre študentky a študentov môže byť mobilita skúškou samostatnosti a príležitosťou pozrieť sa na vlastnú kultúru s odstupom. Pedagogičkám a pedagógom zase umožňuje nanovo premýšľať o vlastnej práci a konfrontovať ju s prostredím, v ktorom neplatia všetky naše zaužívané istoty.

Čo vás Japonsko naučilo o komunikácii, čo sa nedá vyčítať z učebníc?

Predovšetkým to, že komunikácia sa nezačína slovami, ale spôsobom, akým pristupujeme k druhému človeku a k spoločnému priestoru. Do Japonska som prichádzal s rešpektom a so snahou miestnemu kultúrnemu a spoločenskému kontextu čo najlepšie porozumieť.

V prostredí, ktoré som mal možnosť zažiť, som veľmi intenzívne vnímal, že pozornosť voči druhým, ohľaduplnosť, dôslednosť a zodpovednosť nie sú iba deklarovanými hodnotami, ale prejavujú sa v každodennom správaní. O rešpekte, zodpovednosti či spolupatričnosti môžeme veľa hovoriť, ich skutočný význam však spoznáme až vtedy, keď ich vidíme fungovať v praxi.

Zároveň si uvedomujem, že Japonsko nemožno pochopiť po dvoch návštevách. Stále sa učím – o jeho kultúre, spôsobe komunikácie aj o tom, ako sa na svet môžeme pozerať inak. Možno práve ochota zostať stále aj žiakom je jednou z najsilnejších vecí, ktoré som si z Japonska odniesol.