Vydanie knihy je hodnotou demokracie a slobody, ktoré nám boli dlhé roky upierané, hovorí Sedlák o svojom novom diele

Obrazová publikácia Pripútaní na kríž docenta Jozefa Sedláka približuje púť telesne znevýhodnených mladých ľudí zo Slovenska z Varšavy do Čenstochovej. Čiernobiely časozberný dokument je umeleckou výpoveďou so sociálno-kultúrnymi kontextami. Je tiež prejavom slobody a  viery vo verejnom priestore.

Jozef Sedlák zaznamenával aktivity putujúcich počas desiatich dní. Projekt je symbolickým odkazom na historické kontexty fenoménu svetoznámej púte v Poľsku v čase totalitného režimu. Pre súčasnosť sprítomňuje duchovný odkaz, ktorý pre postsocialistické krajiny znamenal zmenu paradigmy v otázkach slobody viery.

Obrazové eseje Jozefa Sedláka sú doplnené osobnými spomienkami priamych účastníkov púte. Zdôrazňujú význam putovania ako cesty k osobnej Golgote. Ako fotograf v slobodnom povolaní mal možnosť viackrát v priebehu 80. rokov ilegálne dokumentovať rôzne komunity zdravotne znevýhodnených, často v štátnych inštitúciách (Patrónka, Spišský Štvrtok, Rohovské Rybky, Holíč, Cerová, Bojková).

Dôležitý ideový aspekt vyplýval z primárnej funkcie média fotografie archivovať zásadné udalosti s etickou relevanciou. Tie prostredníctvom umeleckej výpovede scitlivujú spoločnosť a menia stereotypy, predsudky s tendenciou segregácie telesne a sociálne znevýhodnených skupín.

Sedlák v krátkom rozhovore pre fmk.sk priblížil najintenzívnejšie zážitky z púte či to, ako sa mu darilo balansovať medzi umeleckou výpoveďou a etickou zodpovednosťou voči ľuďom ktorých fotografoval.

Čo bolo pre vás osobne na tejto púti najintenzívnejším zážitkom – ako fotografa, ale aj ako účastníka?

Najviac som prežíval protiklad môjho zadania profesionálneho fotografa zaznamenávať cez umenie dokumentárnej fotografie čo najautentickejšie význam osobného a kolektívneho putovania. Boli to otázky ako výtvarne a ľudsky zachytiť fyzickú a duchovnú námahu vyplývajúcu z prežívania viery, ktorá je veľmi osobná a intímna skutočnosť, a ktorú telesne znevýhodnení aj zdraví mladí ľudia prejavovali vo verejnom priestore.

Fotografovaním som stál ako keby mimo tohto spoločenstva a nebolo ľahké spôsobom profesionála odhaľovať tieto vnútorné a intímne vrstvy viery a motívu putovania k Čenstochovskej Madone. Sám som veriaci a niekoľko krát som mal pocit radšej odložiť fotoaparát a pomáhať pri čomkoľvek potrebnom, pretože púť bola naozaj fyzicky a mentálne náročná.

Vaše fotografie majú silný dokumentárny aj duchovný rozmer. Ako sa vám darí balansovať medzi umeleckou výpoveďou a etickou zodpovednosťou voči ľuďom, ktorých fotografie zobrazujú?

Na tento balans je ťažko odpovedať. Na prvý pohľad sú to nekompatibilné skutočnosti – sprostredkovať silný umelecký výkon, zážitok a pri tom nikomu neublížiť. V určitom zmysle som zasahoval do identity putujúcich, ale bola to „agresia“, ktorá mala význam z hľadiska umenia. Tlmočila totiž prostredníctvom konkrétnych ľudí, príbehov a ich fyzického znevýhodnenia univerzálne obrazové posolstvá. Jeden americký básnik svojho času napísal, že „aj tá najkrutejšia pravda môže niesť estetickú hodnotu“.

Kniha je aj osobným svedectvom o spoločenstve ľudí so zdravotným znevýhodnením. Čo vás títo ľudia naučili o ľudskej dôstojnosti a sile viery?

Určite ma naučili mnoho. To, že kniha vychádza na 30. výročie púte, je najlepšou odpoveďou. Aj po tak dlhom čase pretrvávajú osobné priateľstvá s viacerými účastníkmi, nielen v otázkach spoločnej viery, ale principiálnemu prístupu k akémukoľvek znevýhodneniu – telesnému, mentálnemu, či rasovému. To je skúsenosť, ktorá má aktuálnu hodnotu v dobe prehnaného individualizmu.

Nepreceňujem a ani nepodceňujem fotografiu ako umelecký jazyk prinášajúci katarziu výnimočnosti, ktorá nikdy nekončí a mení spoločnosť v otázkach etiky či viery v Boha. Fotografia má transpozíciu klásť otázky a vo výnimočných prípadoch aj priniesť odpovede, na ktoré si každý divák musí poctivo odpovedať. Uvidíme v blízkej budúcnosti, či kniha prinesie odpovede na vaše otázky.

Aké posolstvo by ste chceli, aby si dnešný čitateľ odniesol z knihy – najmä v čase, keď sa témy solidarity a viery často vytrácajú z verejného priestoru?

V knihe je viac rovín, ktoré sú pre mňa dôležité. Je to sprítomnenie silného osobného zážitku, ktorý chcem komunikovať s verejnosťou prostredníctvom obrazového dokumentu. Zároveň je to pamiatka na 30. výročie púte z Varšavy do Čenstochovej. Samotné vydanie knihy s religióznou tematikou, reflektujúcou význam náboženskej úcty a prejavov vo verejnom priestore je hodnotou demokracie a slobody, ktoré nám boli dlhé roky upierané.

V slobodnej pluralitnej a sekulárnej spoločnosti je prirodzené pnutie v existenciálnych otázkach, resp. v otázkach metafyziky, ktoré sa však má odohrávať vo vzájomnom počúvaní, rešpekte a pochopení toho druhého. Preto má význam siahnuť do archívu a pripomenúť si púť ako bezpodmienečné putovanie v komunite.

Neakceptovateľný únik do sveta slobody

Prvú púť v Poľsku z Krakova do Čenstochovej absolvoval Sedlák v období Solidárnosti (1987), keď na Slovensku doznieval totalitný režim. Otázky vzťahu majoritnej spoločnosti voči marginalizovaným skupinám boli počas totalitného režimu stigmatizované a mnohým bolo upierané právo na plnohodnotný spoločensko-prospešný život.

Za bývalého režimu sa obrazové dokumentovanie sociálnych ústavov považovalo za protištátnu činnosť. Pachuť ideologickej kontroly nezabránila takzvanej tajnej cirkvi dokumentovať tieto autentické formy náboženského vyžitia. Pre štát to bol nebezpečný vzorec správania, predstáv a snov zdravotne či mentálne znevýhodnených klientov, neakceptovateľný únik do sveta slobody bez politickej kontroly.

Autentické posolstvo na odchádzajúcu totalitu poukazuje hlavne záber z púte z roku 1987. Policajné auto situované pod krížom odkazuje na symboliku biblickej hierarchie víťazstva kríža nad svetom a politikou.

Medzizastávka medzi minulosťou a prítomnosťou

Fotografie v knihe predstavujú symbolicky medzizastávku, v ktorej sa objavujú znaky minulosti aj prítomnosti. Koncept knihy odkrýva cestu k Čiernej Madone v Čenstochovej ako predobraz naplnenia Božieho obrazu. Putovanie mladých ľudí spoločne s vozičkármi sa stalo na určitý čas starostlivosťou o seba navzájom a postojom o charakter komunity.

Kulisy niekedy stereotypného, ale namáhavého kráčania, únavy, zdravotného stavu, postihnutia, deficitu odpočinku, spánku boli denným pokrmom modlitieb a slávenia liturgie svätej omše. Každý nový deň sa stal tvorivým ateliérom, nezabudnuteľný práve zápletkou.

„Rozhodnutie vydať publikáciu urýchlila neoblomná snaha pripomenúť si svedectvá communitas ako vizuálneho archívu, pamäte života blízkych ľudí s postihnutím, nevynímajúc moju osobu – moje postihnutie a osobnosti mnohých ďalších putujúcich, ktorí už nie sú medzi nami,“ uviedol Sedlák.

Históriou dané trasy križujúce rôzne časti Poľska (dediny, samoty, mestá, prírodnú krajinu) viažu vzájomne napätie medzi očakávanou predstavou prebiehajúcich udalostí s plánovaným dosiahnutím denného limitu. Ten sa pohyboval okolo 25 až 35 kilometrov za deň.

Púť v dĺžke 260 kilometrov z Varšavy do Čenstochovej sa uskutočnila v spolupráci s OZ Samaritán. Putovania sa zúčastnilo 50 mladých ľudí z toho 15 vozičkárov. Knižná publikácia vychádza z príležitosti 30. výročia púte a je pamiatkou na viacerých vozičkárov, ktorí už nie sú medzi nami. Knižná publikácia je realizovaná s finančnou podporou Fondu na podporu umenia.

Zdroj fotografií: Jozef Sedlák