Bez kritického myslenia nevieme hovoriť o tom, že máme nejakú úroveň mediálnej gramotnosti, vraví doktorka Prostináková Hossová

Šiesty diskusný večer sa venoval kritickému mysleniu a uskutočnil sa v utorok 15. apríla už tradične v kultúrnom centre Malý Berlín. Hosťami a hostkami boli šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová, popularizátor vedy Samuel „Vedátor“ Kováčik, riaditeľ Slovenskej debatnej asociácie Ondrej Schütz a za akademické prostredie naša pedagogička a odborníčka na mediálnu výchovu Monika Prostináková Hossová.

Pripomeňme si podnetné myšlienky, ktoré počas dvojhodinovej diskusie zazneli práve z jej úst.

Prijímané informácie treba prehnať cez filter

„Keď sa s kolegami alebo študentmi rozprávame o kritickom myslení, vždy zdôrazňujeme tri veci. Informácie, ktoré prijímame – či už z médií, alebo v rámci všeobecnej medziľudskej komunikácie –, vždy treba prehnať cez taký filter: či je daná informácia pravdivá; či je relevantná a dôveryhodná, respektíve či je dôveryhodný zdroj informácie; a či existuje aj iný pohľad na danú informáciu alebo situáciu,“ hovorí na úvod doktorka Prostináková Hossová.

Dôležité je vedieť informácie nielen vyhľadávať, ale aj ich spracovať a narábať s nimi tak, aby boli založené na faktoch, argumentoch a dôveryhodných zdrojoch.

Stotožniť si mediálnu gramotnosť s kritickým myslením je lepší variant

Naša pedagogička sa venuje rozvoju mediálnej a digitálnej gramotnosti. Ako sa ich výučba prepája s kritickým myslením? Pretože jedno bez druhého nefunguje a nemá zmysel. Na otázku moderátora odpovedala komplexne: „Mediálna gramotnosť a kritické myslenie sú akoby synonymické pojmy, respektíve v zahraničnej odbornej literatúre sa často zamieňajú. Súvisia spolu a sú na seba naviazané – hlavne mediálna gramotnosť a kritické myslenie, ale aj mediálna výchova ako proces vzdelávania alebo výchova s nejakým cieľom.“

Ďalej rozvádza aj mediálnu výchovu: „Jej cieľom je zvyšovať mediálnu gramotnosť. Mnohí ľudia však nerozumejú tomu, čo to je; buď si to stotožnia s kritickým myslením, čo je lepší variant, alebo tomu na druhej strane rozumejú tak, že je to niečo, čo súvisí iba s technickými zručnosťami – trebárs ako dokážem narábať s médiami, tvoriť obsah a podobne.“

Vraví však, že to tak celkom nie je. Približuje, že mediálna gramotnosť má tri zložky:

1. poznatky – vedomosť o médiách, legislatíve, histórii, druhoch médií;
2. schopnosti – práca s informáciami, vyhľadávanie, vyhodnocovanie ich dôveryhodnosti;
3. zručnosti – technické ovládanie médií a platforiem, cez ktoré k nim pristupujeme.

„Čiže je to neoddeliteľné, veľmi úzko to spolu súvisí a bez kritického myslenia nevieme hovoriť o tom, že máme nejakú úroveň mediálnej gramotnosti,“ uzatvára.

Sociálne siete ako zdroj informácií

Samuel Kováčik počas diskusie upozornil, že sociálne siete spravili mladých závislými od rýchleho dopamínu – nemajú schopnosť si k niečomu sadnúť a dlhšie na tom pracovať, rýchlo sa začnú nudiť a ruka v ruke s tým ide aj to, že stratili schopnosť pracovať s komplexnejšími informáciami. „Pozornosť sa rozbila na 15-sekundové úseky. Už sa mi stalo, že mi niekto pod 4-odsekový popis pod fotkou napísal, že je to zaujímavé, ale prečo je to také dlhé,“ spomína Vedátor.

Nadväzujúc na neho aj šéfredaktorku SME, ktorá debatu obohatila o novinársky pohľad, Monika Prostináková Hossová hovorí: „Učím aj predmety venujúce sa žurnalistike a veľká väčšina študentov naozaj nečíta médiá, nesleduje spravodajstvo, nedohľadáva si informácie. Ich odpoveď je, že je toho veľmi veľa a sú zahrabaní v informačnej presýtenosti. Potom sa dostaneme k tomu, že informácie čerpajú zo sociálnych sietí.“

„Na hodinu som kedysi prichádzala a priori s predpokladom, že vedia, ktoré médiá sú seriózne a ktoré, naopak, neprinášajú kvalitnú žurnalistiku,“ pokračuje naša kolegyňa, „že tie seriózne čítajú, majú ich predplatené a podobne. Nie je to tak. Používajú sociálne siete alebo weby, ktoré sú jednoduchšie, jazykovo viac prispôsobené mladému publiku, sú bulvarizované a veľmi rýchlo sa na základe toho vedia zorientovať.“

Uvedomme si, že v škole vzdelávame dospelých budúcnosti

Čo teda môžeme ako spoločnosť urobiť? Nemala by byť mediálna výchova omnoho hlbšie zakorenená v našom vzdelávacom systéme?

„Mediálna výchova je síce povinná, no reálne ju rozvíja len málo škôl,“ upozorňuje odborníčka. Väčšinou ide len o okrajovú tému začlenenú do iných predmetov alebo jednorazové aktivity. Školy často deklarujú jej prítomnosť, no kvalifikácia učiteľov je veľmi rôzna a chýbajú aktuálne dáta. „Kto má záujem o mediálne gramotných občanov? Zdá sa, že momentálne to nie je prioritou žiadnej vládnucej vrstvy,“ hovorí. A kým sa to nezmení, problém zostane systémový.

Apeluje aj na rodičov a verejnosť, aby tlačili na zmeny vo vzdelávaní. „Nepotrebujeme, aby deti, dospelí budúcnosti, všetko vedeli naspamäť. Potrebujeme, aby vedeli informácie spracovať, overiť a rozumieť im. To ich pripraví na reálny život.“ Ako pozitívny príklad uvádza škandinávske krajiny. „Mediálna výchova tam funguje vďaka systematickému, prepojenému vzdelávaciemu systému. A presne to nám chýba.“

Záznam z diskusie si môžete pozrieť nižšie alebo  na tomto odkaze.

Zdroj fotografií: Roman Miča