Patrik Kolenčík o práci zvukového dizajnéra: Zvuk nie je len technika. Je to vytváranie novej reality 

Síce ho poznáme ako pedagóga, no mimo školy sa venuje filmovému zvuku a hudbe, v rámci ktorých spolupracoval na desiatkach projektov. Náš pedagóg a zvukový dizajnér rozpráva napríklad o tom:

• ako sa zmenila rola zvukára,
• prečo je zvuk rovnako umelecký ako obraz,
• na ktorých filmoch, seriáloch, reláciách či reklamách spolupracoval,
• ale aj aké je to balansovať medzi akademickým a kreatívnym svetom.

Študoval si zvukovú skladbu na VŠMU. Čo to vlastne znamená?

Zvuková skladba je súčasť filmového umenia a je o spolupráci mnohých zložiek a profesií v rámci zvukového oddelenia (zvukový majster, zvukový dizajnér, zvukový editor, mixér...). Kedysi dávno sa zvuk na Slovensku vnímal najmä technicky – zvukári nahrali pomocný zvuk na pľaci a všetko vrátane dialógov sa následne znova nahrávalo v „dokonalých“ podmienkach zvukového štúdia. Neskôr sa aj vďaka angažovanosti zvukového veľmajstra Petra Mojžiša začal využívať zvuk nahraný počas nakrúcania a v štúdiu sa dialógy už len upravovali, nahrávali a primiešavali sa k nim ďalšie zvukové kategórie.

Dnes je zvuk nahraný na lokácii nesmierne cenným artiklom s vysokou umeleckou a finančnou hodnotou. Vďaka režisérovi, kulisám, kostýmom a jedinečnému okamihu, ktorý na pľaci vzniká, sa herci ľahšie dostávajú do roly. Úlohou lokačného zvukára sa tak stalo chrániť kvalitu tohto jedinečného momentu, ktorý je vpísaný do (digitálnej) zvukovej suroviny. Takto komplexne je možné popísať ktorúkoľvek fázu s prácou na filmovom zvuku. Zvuk v sebe nesie informáciu aj emóciu a tvorí tak polovicu hodnoty audiovizuálneho umeleckého diela.

Ako sa podľa teba zmenila rola zvukára?

Prvou revolúciou bol vyššie opísaný prechod z pomocného zvuku na kontaktný zvuk. Druhou asi prechod na digitál, kedy sa všetko presunulo na počítače – pľacoví/lokační zvukári využívajú digitálne rekordéry a celá postprodukcia využíva počítače a z toho vyplývajúce digitálne nástroje na úpravu zvuku. Treťou sa javí byť AI, ktorá ovplyvnila priemysel nielen v nových a kvalitnejších nástrojoch na úpravu zvuku, ale aj v generovaní hovoreného slova.

Postupne sa zvyšujúca komplexnosť práce na filmovom zvuku spôsobila, že je zvuk všeobecne braný ako vysoko umelecká a hodnotná práca – aspoň z mojej skúsenosti. Existuje však prežitok z dôb minulých a zvukár niekedy musí usmerniť štáb, resp. vysvetľovať, že potrebuje ticho na nahrávanie atmosfér či room tone (tiché, nenápadné pozadie zvuku zaznamenané v konkrétnom mieste alebo priestore, kde sa nenachádza dialóg alebo iný zámerný zvuk. Ide o "ticho" daného priestoru a je nevyhnutné pri strihu videa, aby scény zneli prirodzene - pozn. red.).

Nosnou hodnotou však zostávajú kvalitne nahraté dialógy. Rola zvukára sa zrejme mení aj v dôsledku vysokej angažovanosti zvukárov. Dlhodobo existujú rôzne medzinárodné online fóra, kde zvukári spolupracujú a navzájom si vymieňajú skúsenosti. Vďaka najúspešnejšiemu slovenskému filmovému zvukárovi Viktorovi Krivosudskému (Maria, Invalid, Amnestie, Miki...) tento trend prekračuje pôdu internetu a zvukári sa dnes stretávajú aj fyzicky na workshopoch s rôznymi zvukárskymi tematikami.

Čo konkrétne robí zvukár pri nakrúcaní?

Začína sa to prípravou: čítaš scenár, navrhuješ techniku, koľko a akých mikrofónov či ďalšieho príslušenstva budeš potrebovať. Na pľaci riešiš portovanie hercov, potom je tu „šibenica“ alebo skrátene „šiba“ – dlhá tyč so smerovým mikrofónom, ktorou sa snažíš zachytiť dialógy. Všetko musí byť v symbióze s kamerou, aby mikrofón nevošiel do záberu, no zároveň zachytil všetko, čo treba.

Stáva sa, že tieto činnosti vykonáva zvukár sám – to platí najmä o menších televíznych projektoch a reláciách, no obvykle je už na pľaci tím zvukárov, z ktorých každý zastrešuje niektorú zvukovú špecializáciu. Svoje nástroje musíš dokonale ovládať, aby sa eliminovali prestoje, ktoré predražujú natáčanie.

Pre nás laikov – čo znamená portovanie hercov?

Je to vlastne schovávanie mikrofónov tak, aby boli neviditeľné, ale zároveň nahrávali kvalitný zvuk. Znie to jednoducho, ale samo osebe je to celé remeslo. Závisí to od kostýmu, od toho, či je scéna vonku alebo v interiéri, či fúka vietor... Mikrofón pritom nesmie šušťať ani byť vidieť. Raz som portoval v relácii Bez servítky a vysmiali ma, že tam to netreba – mikrofóny sú tam priznané, keďže formátom je televízna relácia. Ale vo filme port viditeľný byť nesmie, lebo by to diváka okamžite vytrhlo z príbehu.

Na portovanie hercov sme v minulosti mali celý dvojdňový workshop. Samostatnou kategóriou sú tzv. „plant mic“. Neviem, či to má ekvivalent v slovenčine, ale ide o skrytý mikrofón, ktorý zaznamenáva zvuk. Skrytý je mimo hercovho tela – v kvetináči, na strome, na stene, v taške, na stoličke aj na rôznych miestach v aute – stačí zapojiť fantáziu. Rovnako ako v prípade každého mikrofónu, aj plant mic má priniesť čo najdokonalejšie zaznamenaný zvuk. Takmer vždy sa nahráva kombinácia rôznych mikrofónov pre každý zdroj zvuku (napr. šiba + port, šiba + plant mic...).

Ako vyzerá postprodukcia?

Každý zvukár či zvukové štúdio má svoj zabehnutý workflow. Dôležitou súčasťou postprodukcie je dobrá organizácia materiálov z natáčania. Keď film nahodíš do projektu v programe, tak máš obraz v obvykle finálnej verzii strihu a zvuk z rôznych mikrofónov, ktorý je nasynchronizovaný s obrazom. Tento zvuk je však neupravený, môže významne kolísať hlasitosť, je počuť rôzne parazitické zvuky (napr. taký zvuk prechodu kamiónu v historickom filme či romantickej scéne nie je ideálnym estetickým doplnkom). Takéto parazitické zvuky rôznymi procesmi odstraňujeme a ošetrujeme dialóg tak, aby znel príjemne a aby bol dobre zrozumiteľný.

Následne a niekedy súčasne s procesom ošetrenia dialógu prichádza zvukový dizajn, kedy sa tvoria rôzne ruchy a atmosféry. V tejto fáze nahrávame zvuky a kombinujeme ich so zvukmi z rôznych zvukových bánk. Každý vybratý zvuk nesie dôležitý význam a prináša pocit pre diváka. V rozprávke Čarovné jablko som dizajnoval kroky pre kráľa, prvá verzia bola skôr autentická, založená na historickej obuvi a približnej váhe a chôdzi herca. Pocit bol však nulový, a tak som sa na to po spätnej väzbe pozrel znova. Vydizajnoval som zvuk, ktorý prinášal veľkolepé kroky budiace rešpekt, s detailom kože, aby som podporil pocit drahých topánok. Takto nadizajnované kroky omnoho lepšie rezonovali s postavou a spoluprinášali filmový zážitok.

V inej scéne sme s producentom Patrikom Paššom riešili scénu v kostole, kde mimo obrazu, pred kostolom, rozpútala antagonistka „peklo“. Pridali sme štekot psa, ktorý vycítil jej temnú silu, vytvoril pocit nepokoja v divákovi a predznamenal tak nadchádzajúcu katastrofu. Takto postavený zvuk prináša (hoci podvedome) úplne iný filmový zážitok, než keď je zvuk postavený len na dialógoch. Podobne podrobne by som mohol opísať takmer každý zvuk, ktorý sme dizajnovali naprieč filmami a seriálmi – či už je to Bora, Miki, Kavej, Hitler‘s Secret Missions alebo hociktoré iné. Viktor Krivosudský, pod ktorého vedením som na týchto dielach pracoval, má neskutočný zmysel pre detail, a tak filmy, ktoré zastrešuje, fungujú ako hodinky.

Ty sa zároveň venuješ aj hudbe. Je to u zvukárov bežné?

Je to prirodzené, väčšina zvukárov má hudobný background. Ja som hral na klavíri, gitare a historických nástrojoch. Zvukár sa musí orientovať v danej filmovej hudbe, rozumieť jej teoreticky a byť schopný ju navnímať. Hudba je pri filme rovnako dôležitá ako obraz či dialógy. Poskladal som hudbu k rozhlasovým hrám, podcastom a krátkym filmom, napríklad k detskému animovanému projektu Lili a Lolo. Ide však o prácu filmového skladateľa, ktorá je odlišná od práce filmového zvukára, hoci majú významné styčné plochy.

Zvukár má obvykle praktické skúsenosti s hudobnou tvorbou, ovláda hudobnú teóriu a má navnímaný film, takže vie priniesť dôležité postrehy. Preto je zaujímavé, ak sa zapája do debaty s režisérom a filmovým skladateľom. Zvukár manipuluje s hudbou a po dohode so skladateľom vypúšťa či opakuje vrstvy a motívy, mieša ich a zabezpečuje, aby hudba lepšie fungovala v kontexte filmu. Prináša tak dramaturgický pohľad, ktorý je vo filme nesmierne dôležitý.

Na akých projektoch si spolupracoval?

Bolo ich veľa. Spomeniem animovaný film Free the chickens, kde som pomáhal so zvukovým dizajnom a mixom – ten získal aj Slnko v sieti. Taktiež dokumenty Via Slovakia či Čas nádejí, rozprávku Čarovné jablko alebo filmy Miki a Kavej, kde som sa podieľal na zvukových efektoch. Zaujímavým projektom bol aj spomínaný seriál Bora či medzinárodný projekt Hitler’s Secret Missions. Robil som dabing do filmov pre Disney, ako je Godmothered, Earth to Ned či dokumentárny seriál Secret of the Whales.

Ďalej televízne relácie Bez servítky alebo Dobre vedieť, niekoľko dielov rôznych formátov pre Oktagon, ale aj reklamy pre Volkswagen, VÚB, Tatra banku či Lidl. Najčastejšie sa špecializujem na ruchy a atmosféry, ale niekedy robím kompletný zvuk vrátane mixu, zriedkavo tiež pracujem priamo na pľaci.

Spolupracuješ aj so študentmi. Ako to vyzerá v praxi?

V minulosti som pracoval s Teréziou Kohútovou na príprave pracovného zvuku do rozprávky Tonko, Slávka a kúzelné svetlo, taktiež sme nahrávali pár jej pesničiek. So študentom Viliamom Kuželom sme sa zapojili do medzinárodných súťaží v skladaní filmovej hudby a zvukového dizajnu.

Pred rokom sme v súťaži profesionálnych filmových skladateľov z celého sveta skončili medzi prvou päťdesiatkou z 236 tímov a teraz pokračujeme v ďalšom kole. Pre mňa je to kombinácia mentorstva a spolupráce – Viliam je talentovaný hudobník, takže sa s ním pracuje veľmi dobre. Skladáme spolu, debatujeme o filme a riešime nosnú filozofiu daného projektu.

Pomáhal si organizovať aj workshopy s oscarovými zvukármi zo zahraničia. Čo priniesli?

Pomáhal som pri organizovaní workshopov Viktora Krivosudského. Lektori, s ktorými sme spolupracovali, patria k najúspešnejším zvukárom na svete. Každý workshop trval dva dni a prezentoval na ňom vždy jeden lektor.

Simon Hayes (Les Miserablés, No time to die, Wicked...), ktorý je dvorným zvukárom Ridleyho Scotta, Simon Bysshe (Peaky Blinders, Succesion, Mamma Mia...), John Warhurst (Bohemian Rhapsody, Bridget Jones's Baby, Maria...) dokázali zamiešať kartami v rámci know how asi ktoréhokoľvek zúčastneného zvukára. Ide o filmových zvukárov najvyššieho rangu, ktorí okrem dokonalého ovládania remesla prinášajú aj skromnosť a veľmi priateľskú a uvoľnenú atmosféru.

Workshopy boli spoluprácou RTVS, SOHOM sound a VŠMU, avšak podarilo sa mi na ne dostať aj našich študentov, ktorí si účasť veľmi pochvaľovali. Bola to pre nich obrovská skúsenosť – zrazu vidíš, že niekto, kto má za zvuk Oscara, ti vysvetľuje, ako komunikovať s hercom, ako skryť do kostýmu klopový mikrofón, no hlavne ako posunúť posolstvo filmu na vyšší level.

Čo je na umeleckej praxi najväčšou výzvou?

Umelecká prax je veľmi náročná na manažovanie. Kdesi som počul, že Hans Zimmer nepovažuje žiadnu hudbu zo svojich projektov za dokončenú. Proste mu ju v určitom momente vezmú, aby ju stihli zmiešať na premietanie filmu. Niekedy múza prichádza, inokedy nie, ale deadliny sú pevne stanovené a premietanie sa nedá odložiť o deň ako v niektorých iných odvetviach. Nie vždy funguje aj systém „padla“, kedy ideš domov v rovnakom čase. Ide často o malý kolektív spolupracovníkov, takže prípadná choroba vie poriadne rozbúriť vody a narušiť voľný čas kolegov.

Všeobecne je umenie väčšinou o SZČO, čo samo osebe prináša viaceré výzvy. Celkovo je však zvuk pre mňa o umeleckom vyjadrení a k tomuto remeslu cítim lásku a rešpekt.

Znie to tak, že máš za sebou neuveriteľné množstvo práce. Dá sa to stíhať popri učení?

Kombinovať tieto dve profesie vie byť naozaj náročné, je potrebné si dávať pozor na vyhorenie a odbornú prax mať nastavenú veľmi rozumne. Akademická prax totiž nie je len o učení, ale aj o písaní článkov, podieľaní sa na fungovaní fakulty, školení záverečných prác atď.

Učenie ma veľmi baví, mám študentov rád a kontakt s nimi je pre mňa dôležitý. Cítim veľké zadosťučinenie, keď im pomáham v tvorení skillsetu, ktorý neskôr využijú v praxi. Je skvelé sledovať ich pokroky medzi začiatkom a koncom roka, kedy sa naplno ukáže, aké vedomosti a schopnosti si za ten čas dokázali na mojich hodinách osvojiť.

Zdroj fotografií: archív P. K.