Na jeseň navštívili Keňu, teraz organizujú výstavu spojenú so zbierkou pre masajských žiakov

Vedenie fakulty pre nich chystá bohatý program s cieľom predstaviť im nielen našu inštitúciu, vedeckovýskumnú činnosť či fakultné médiá a iné pracoviská, ale aj krajinu, prírodu, kultúru.

Hakuna matata – to je filozofia života bez starostí

Jednou z chystaných aktivít je aj výstava s názvom „Kenya yetu hakuna matata“, čo vo voľnom preklade zo svahilčiny znamená „V našej Keni nie sú žiadne problémy“ (ide o vetu zo známej svahilskej piesne Jambo bwana). Uskutoční sa vo štvrtok 5. júna o 14:00 hod. oproti študentskej Free zóne na Nám. J. Herdu 2 a podujatie je prístupné pre širokú verejnosť.

Na produkcii výstavy sa podieľajú členky a členovia jesennej Erasmus mobility v Keni Andrej Brník, Patrícia Beličková, Miroslav Kapec, Eva Kramara Jonisová, Peter Lančarič a Šimona Tomková. Fotografie vystavujú Beličková, Lančarič a Kramara Jonisová.

„Možnosť zachytiť všetky tie kontrasty – každodenný bezstarostný život miestnych obyvateľov, zvieratá vo voľnej prírode, ale aj obrovskú chudobu v slume – bola pre mňa silným zážitkom. Aj dnes, keď sa k týmto fotografiám vraciam, vynárajú sa mi myšlienky na to, aké veľké šťastie v mnohých ohľadoch máme,“ hovorí fotografka Beličková, doktorandka na marketingovej komunikácii. Doktor Lančarič, ktorý na FMK vyučuje fotografické predmety, sa pripája a hovorí o skúsenosti zo slumu: „Fotili sme citlivo. A z mnohých ľudí, ktorých sme stretli, bolo cítiť prijatie – rovnako ako oni z nás cítili úprimný záujem o ich bytie, nie fascináciu ich chudobou. Viera týchto ľudí vo fotografiu vo mne opäť zažala iskru – veriť tiež v zmysel sociálnej fotografie.“

Okrem toho zozbierali svoje zážitky, fotografie z cesty a spomienky a vydali 90-stranový rovnomenný zin. Autorský kolektív sa v ňom vracia do Kibery, najväčšieho afrického slumu, na safari, kde videli kompletnú tzv. veľkú päťku, ku kmeňu Masajov, do Nairobi aj Mombasy i do priestorov Kenyatta University, ktorej hlavný kampus je taký veľký ako celá Trnava.

„Táto publikácia je našou spoločnou správou o Keni – nie je to turistický sprievodca s užitočnými tipmi na výlety ani podrobnými informáciami o partnerských univerzitách. Je to skôr osobná reflexia o krásnej krajine plnej pozoruhodných ľudí,“ píšu v editoriáli. Publikácia zároveň poslúži ako propagačný materiál pre program Erasmus+ s cieľom motivovať zamestnankyne a zamestnancov univerzity k mobilitám aj do menej tradičných destinácií. Výstava aj zin vznikli vďaka finančnej podpore univerzity a Európskej únie.

Chcú pomôcť, vyhlasujú zbierku pre školu

Vedia, že podobných iniciatív a zbierok pre najchudobnejších je mnoho. Ako pedagógovia sa preto rozhodli sústrediť na podporu vzdelávania v konkrétnej masajskej škole Oloolaimutia, ktorú počas cesty navštívili a kde videli reálnu potrebu pomoci. Nachádza sa neďaleko vstupu do národného parku Maasai Mara. V tejto masajskej dedine príslušníci kmeňa žijú tradičným spôsobom – stavajú hlinené domy, lovia zver, majú náčelníka, uznávajú mnohoženstvo. 

„Aj tam si však už uvedomujú potrebu vzdelávať sa. Deti z viacerých masajských dedín v okolí tu chodia do školy Oloolaimutia, niektoré pešo aj sedem kilometrov tam a sedem späť každý deň. Navštívili sme toto miesto, ktoré znamená nádej pre mnoho mladých Keňanov, a chceme mu pomôcť,“ píšu vo vyhlásení.

Verejná základná škola dnes poskytuje vzdelanie viac než 1400 chlapcom a dievčatám. No mnohé dievčatá končia školskú dochádzku priskoro – namiesto školy ich čaká vydaj už v útlom veku. „Keď sme navštívili túto školu, deti akurát odchádzali na prázdniny. Nadšene pred nami mávali vysvedčeniami, vysvetľovali, ktorý predmet ich baví, obzerali si naše fotoaparáty. Potom sme sa ocitli v priestoroch, kde vysvedčenia získali, v takých, v ktorých si ako Stredoeurópania vzdelávanie detí nevieme predstaviť,“ vyjadruje sa jedna z účastníčok, doktorandka Šimona Tomková.

V triedach s podlahou z udupanej hliny môže byť naraz aj sto žiakov, často sedia štyria v jednej lavici. Kapacita školy je často preťažená, chýbajú učebnice, lavice, pomôcky. V roku 2012 sa škola stala internátnou pre dievčatá siedmeho a ôsmeho ročníka, aby boli v bezpečí a mohli sa sústrediť na štúdium. Žijú tak vo veľmi skromných podmienkach, s minimom súkromia, nedostatkom matracov či hygienických potrieb.

„Riaditeľ školy nás privítal vo svojej kancelárii. Hovoril o tom, že fungovanie a skvalitňovanie zariadenia je závislé od príspevkov dobrovoľníkov. Ukazoval pritom na stenu, kde visí ručne napísaný ružový zoznam vecí, ktoré by žiakom postupne chceli zabezpečiť,“ dodáva Tomková.

Vyzbierané peniaze teda škola použije na zabezpečenie ďalšieho potrebného vybavenia a pomôcok, ako sú knihy, písacie potreby, stoly či vybavenie na školský dvor. Zbierku spustili na platforme Donio.

Zdroj fotografií: archív P. Beličkovej, E. K. Jonisovej a P. Lančariča