Peter Lančarič: Mám pocit, akoby sme na Slovensku všetci umelci boli underground

Doktor Peter Lančarič je fotograf a rodák z Trnavy, ktorý formuje verejný priestor a kultúru tohto mesta už niekoľko desiatok rokov. Je spoluzakladateľ komunitného centra Kubik nápadov a Galérie Výklad – najdlhšie fungujúcej nezávislej galérie vo verejnom priestore na Slovensku.

Pôsobí ako asistent na Katedre umeleckej komunikácie FMK UCM v Trnave. Vyučuje predmety ako ateliér úžitkovej fotografie a reklamná fotografia. Okrem toho organizuje rôzne workshopy pre študentky a študentov, pričom často pôsobí aj ako kurátor.

V rozhovore pre FMK priblížil svoj postoj k vlastnej tvorbe, snom, osobným plánom aj pedagogike. Dotýka sa kultúry zdola a prináša pohľad na to, ako vznikajú knihy, nápady a projekty, ktoré menia mesto.

Poháňa ho pobyt v lese aj mapovanie snov

Kde sa vlastne najčastejšie nachádzaš? Si v škole alebo v Kubiku?

Často som v lese. V poslednom období z mesta jednoducho vypadnem, zoberiem si spacák, stan alebo len prístrešok a spím vonku. Popritom fotím krajinu. Chcel by som z toho spraviť veľkú knihu o Malých Karpatoch.

Ako si tú knihu predstavuješ?

Chcem spraviť lyrickú knihu čiernobielych fotografií fotených na veľkoformátový analógový prístroj z Malých Karpát. Je to náročné – veľký formát je drahý, celkovo je časovo náročné odísť na víkend do lesa, následne treba všetko spracovať v tmavej komore a potom naskenovať.

Nedávno ti vyšla kniha Ešte niečo alebo všetko. Ako prebiehal výber fotografií a čo je jej hlavnou ideou?

Bol to projekt, ktorý sa veľmi dlho vliekol. Pracoval som na ňom s kamarátom dizajnérom Davidom Šimom. Začali sme ho viackrát a viackrát aj odložili, no koncom minulého roka sme ho konečne vydali. Kniha pozostáva z mojich analógových fotografií a zápiskov z denníka. Vznikala v období náročnej krízy identity a aj zdravotných problémov partnerky.

Fotil som malé snapshoty, písal si veľa pocitov a zážitkov. Dlho som sa k tomu nechcel vracať, bolo to nepríjemné obdobie. Až teraz dozrel čas vrátiť sa k tým fotografiám aj textom. Kniha je veľmi osobná, intímna a autentická – nič nemaskujem. Je to cesta späť, ale zároveň aj pomyselné uzatvorenie jednej etapy.

Máš veľa projektov. Kedy vôbec stíhaš písať denník?

Nepíšem ho pravidelne, skôr pocitovo. Momentálne si vediem najmä snový denník – zapisujem si sny, keď sú výrazné alebo si ich pamätám.

Vznikne z neho aj kniha?

Možno áno. Fotím k tomu nový projekt s pracovným názvom R.E.M. frame. Niektoré sny alebo ich momenty následne inscenujem a fotografujem – je to forma, ako počúvať svoje nevedomie a cez obraz spracovať to, čo je potlačené. Niektoré fotografie už boli aj vystavené. Plánujem tiež krátky film inšpirovaný snami.

S kým budeš film robiť?

Najmä sám. Možno mi pomôže kamarátka Anastasia Mishina so strihom a točením. Partnerka Martina Chudá, ktorá je výtvarníčka, môže pomôcť so scénami či kulisami. Ja by som bol v pozícii režiséra – zatiaľ nemám nič len trošku vízie a odvahy.

O čom bude film?

Námetom, ak ho ešte nezmením, bude anima – ženská energia v sne, nejaká ženská poloha, ktorá sa mi v snoch objavuje. Zatiaľ je to koncept.

Jeho kľúčovým motívom je sebareflexia, ale aj ženská energia

Čo je charakteristické pre tvoju tvorbu?

Základnou líniou mojej tvorby je sebareflexia, prežívanie, zmeny identity, vzťahy. Zameriavam sa najmä na svoj život, no témy sa snažím do istej miery zovšeobecňovať, čím môžu byť blízke aj iným.

Okrem týchto autobiografických čŕt sa venujem aj sociálne angažovaným projektom, takým „punkovým“ intervenciám do verejného priestoru, ale aj  mapovaniu skateboardovej subkultúry a rôznym reportážam.

Bolo náročné obdobie, ktoré opisuješ v knihe Ešte niečo alebo všetko, pre tvoju tvorbu prelomové?

Nie celkom. Niekedy sa v ťažkých časoch fotí dobre, inokedy zle. Inokedy je obdobie dobré a fotí sa dobre, inokedy zle. V tom období bola fotografia, ale aj písanie, skôr forma autoterapie, nie cielená tvorba.

Máš projekty alebo fotografie, ktoré sú ti najbližšie?

Mení sa to. Niekedy nájdem fotku po roku, keď vyvolám film, a až vtedy sa mi zapáči. Mám rád knihu Ešte niečo alebo všetko, aj aktuálny projekt so snami. Rád mám aj rôzne projekty a spoločensky angažované akcie – napríklad Výstavu na hajzli či Špeciálnu pietnu operáciu, keď sme dočasne zakryli sochu vo verejnom priestore.

Výstava na hajzli? Kde to bolo?

V City Aréne počas jej otvorenia. Rozčuľovalo ma, ako rýchlo bola v centre postavená a kým bola financovaná. Spravil som teda ilegálnu výstavu na toaletách – happening – počas oficiálneho otvorenia nákupného centra. Išlo o kritiku konzumu zvnútra. Fotografie viseli nad pisoármi, bola „vernisáž“. Pointa bola, že ak si vplyvní ľudia robia na Slovensku čo chcú, tak aj ja si môžem spraviť Výstavu na hajzli.

Skate formoval jeho fotografickú kariéru

Doštudoval si bakalára v Opave na Inštitúte tvorivej fotografie (ITF) a tvoja práca sa týkala skateboardingu, však?

Áno. Tá škola funguje tak, že máš vytvoriť samostatnú teoretickú a samostatnú praktickú prácu. V rámci teoretickej časti som vytvoril knihu o slovenskej skateboardovej fotografii. Analyzoval som skateboardový magazín Boardlife, ktorý bol u nás prvý aj posledný svojho druhu. Skúmal som jeho význam pre subkultúru a robil rozhovory s troma generáciami slovenských skateových fotografov. Venoval som sa aj histórii skateboardingu v Česko-Slovensku – napríklad aj tomu, ako sa sem skate dostával cez filmy, vrátane Neberte nám princeznú, kde bola prekvapivo silná skate scéna.

A praktická časť?

Praktickú časť tvorili práve fotografie snov. V Opave pokračujem ďalej, v umeleckej časti chcem rozvíjať tému snov a v teoretickej by som rád vytvoril portrétnu, historickú monografiu nejakého doteraz nespracovaného fotografa.

Skateboarding ťa formoval aj ako fotografa?

Určite áno. Skateboarding mám stále rád, aj keď po zranení ramena už nemôžem robiť triky, len sa voziť. Paradoxne práve obdobie po zranení sa prelína s knihou Ešte niečo alebo všetko. Bez skateboardingu by som možno ani nefotil.

Nebol som ten typ, ktorý od detstva chce byť fotograf – bol som skejťák. Nebol som ani extra šikovný, ako niektorí moji kamaráti, ale bavilo ma sledovať skate videá, a to ma priviedlo ku kamere a neskôr k fotografii. Zásadne ma to ovplyvnilo. Aj sa snažím skateboarding do fotky nejakým spôsobom dávať. Preto sa teším, že som mohol spracovať tému slovenskej skateboardovej fotografie. Bolo mojím snom dať túto tému do akademickej polohy.

Čo ti dalo štúdium v Česku?

Opava ma znova rozhýbala. Riešil som ju preto, lebo som bol vyhorený, tápal som, robil som ťažkopádne veci. A potom ma kamarát Ľubo Hajdučík zavolal, aby sme to šli skúsiť na ITF. Zobrali nás na prvú šupu. Tam som našiel nový impulz. Na ITF pôsobí špička českej fotografie, takže som spoznal ďalších autorov. Dnes môžem prepájať Opavu s našou školou v Trnave, čo je pre mňa veľké plus. A stretol som tam super ľudí.

Umenie na Slovensku nemá veľkú podporu

Aké sú najväčšie výzvy pri učení umeleckých predmetov?

Najväčšia výzva je nastaviť systém tak, aby študenti rástli postupne. Stáva sa u nás na škole, že fotografia je až v druhom ročníku a do reklamnej fotografie prídu študenti, ktorí nevedia nastaviť fotoaparát. Potom strácame čas základmi.

Druhá výzva je individuálny prístup – technicky slabších posúvam technicky. Ale primárne sa snažím rozvíjať ich kreatívne myslenie, by na tvorbu pozerali inak. Hoci nie sme iba umelecká škola, máme veľa umenia. Študenti u nás môžu mať štyri roky fotografiu (päť tí, ktorí chodia od prvého ročníka „zadarmo“ bez kreditov) a niektorí majú aj dva ateliéry. Veľký úsek štúdia sa môžu rozvíjať v tomto smere.

Nechcem, aby boli tuctoví a tvorili len instagramový gýč. Vediem ateliér úžitkovej fotografie, preto dbám aj na remeslo – veľa fotografov robí banálne technické chyby. Chcem, aby študenti mysleli kreatívne, ale zároveň fotografovali remeselne kvalitne.

Aký je potenciál tvojich študentiek a študentov?

Učím ôsmy rok a mnohí absolventi sú dnes profesionálni fotografi – eventoví, reportážni, reklamní či produktoví. Niektorí to využívajú ako doplnkovú zručnosť v marketingu. A tretia skupina sú tí, ktorých to jednoducho baví, aj keď nechcú byť profesionáli. To je tiež úplne v poriadku. Je to také čisté, príjemné.

Spomínal si tuctových fotografov. Vidím v tom prienik aj s rôznymi inými odvetviami – kvalitný a hodnotný obsah nemá vôbec toľko videní, kliknutí, lajknutí, ako nejaká bizarnosť. Býva aj kvalitná fotografia často prehliadaná na úkor „ľahkých“ instagramových obrázkov?

Áno. Prvoplánová vizuálnosť a povrchnosť krásy funguje. Náročnejšie projekty nemajú taký dosah, čo je škoda. Samozrejme, existujú aj umelci, ktorí robia kvalitné veci a sú slávni, ale často sú to zahraniční autori. Na Slovensku mám pocit, že sme všetci umelci underground.

Prečo?

Umenie tu nemá veľkú podporu. Hudobníci ju majú, vizuálni umelci oveľa menej. Napríklad fotografka Zuzka Pustaiová reprezentuje Slovensko po celom svete, no v médiách to takmer nerezonuje. A pritom pre nás ako komunitu fotografov to znamená veľmi veľa.

Prečo to podľa teba na Slovensku tak nefunguje?

Neviem. Keby sme boli v Česku v meste podobnom Trnave a pýtali by sme sa náhodných ľudí, či poznajú nejakých fotografov, tak ich vymenujú. Ale tu na námestí v Trnave by ľudia mali veľký problém povedať jedno meno. Je to aj o tom, ako slovenský národ pristupuje k osobnostiam, ktoré vytvárajú kultúrne a spoločenské hodnoty. V Česku alebo Maďarsku si svojich autorov vážia viac než my. Dokonca české školy skúmajú slovenskú fotografiu viac než slovenské.

V Trnave vždy sami vytvárajú to, čo im chýba

Spoluzaložil si Kubik aj Galériu výklad. Čím sú jedinečné?

Kubik sme zakladali s Matúšom Hlinčíkom okolo roku 2012. Chceli sme priestor, kde sa dá tvoriť, stretávať, oddychovať bez toho, aby sme museli vysedávať v krčme. Naša vízia bola jednoduchá: vytvárame si sami to, čo nám chýba. Rovnako to bolo s Galériou výklad – chýbala nezávislá galéria pre mladé a súčasné umenie pre skúsených aj začínajúcich umelcov, a tak sme ju vytvorili.

Pekná veta: „Vytvárali sme si to, čo nám chýba.“

To je naše jadro. Podobne vznikajú aj skateparky – chýbali, tak ich kamarát Rudko Rokošný s Braňom Moravčíkom a partiou začali stavať. Je to kultúra zdola. Proste to, čo nám chýba, si spravíme. A nebudeme čakať na nikoho.

Aké máš plány s Kubikom a Galériou výklad?

Som stále súčasťou Kubiku aj Galérie Výklad, ale už nechcem veľmi riešiť organizačné veci. Matúš je skvelý manažér, máme komunitného manažéra Rudka Rokošného a ďalších ľudí ako Kočo, Alicka a plno kamošov, ktorí robia pre partiu a verejnosť mega veľa. Kubik funguje organicky, nie je to o zakladateľoch. Je to živá komunita.

Spoločný plán je, aby bol Kubik nesmrteľný. Galéria posledné roky funguje najmä vďaka Martine Chudej. Ja sa chcem sústrediť na učenie a tvorbu – knihy, fotenie, pobyty v lese. Administratíva, granty, zmluvy ma nebavia. Galéria Výklad budúci rok oslavuje desať rokov, preto by som chcel vydať veľkú sumarizačnú knihu všetkých výstav.

V čom je Trnava jedinečná?

Trnava je výnimočná tým, že ešte pred zmenou vedenia mesta existoval Kubik a formoval mestské prostredie. Ukázali sme, že veci sa dajú robiť zdola – rýnek, blšáky, skate akcie, Galéria výklad. Formujeme svoje mesto, pracujeme s verejným priestorom. Myslím si, že sme motivovali veľa ľudí, že kultúru možno robiť aj bez peňazí.

Je nejaký projekt, o ktorom snívaš, no zatiaľ nebol čas?

Chcel by som spraviť spomínanú knihu s fotkami z Malých Karpát. Taktiež túžim vytvoriť punkovú knihu o Trnave – nie historickej, ale živej, streetovej. Väčšina kníh o Trnave je totiž historická. A napokon môj veľmi osobný sen: byť zdravý, mať rodinu, fungovať normálne, bez stresu a robiť si čo chcem, kedy chcem.